Popri ňom sa na pani Magdu niekedy pozabudlo, no obaja boli vášniví divadelníci. Slúžili Tálii nielen na javisku, ale nevyhýbali sa ani riadiacim postom. Spoznali svoju rodnú krajinu z tých lepších, no aj z tých najhorších stránok. Možno z tohto poznania vyplývala životná sila, ktorá umožnila Martinovi Gregorovi hrať takmer do posledných okamihov a jeho žene dožiť sa požehnaného veku. Pani Magda Gregorová nás opustila minulý víkend vo veku 92 rokov.
Kariéru je prekazili rasové zákony
Magda Gregorová, ešte ako Wiltscheková, začínala ako baletka, dokonca sólistka v Slovenskom národnom divadle. Jej sľubnú kariéru však zakrátko prekazili rasové zákony. V samostatnej Slovenskej republike bolo potrebné, aby člen Národného vedel dokázať, že jeho predkovia boli árijci – a to štyri generácie dozadu. Napriek tomu, že pani Magda bola pokrstená, musela z divadla odísť, pravdepodobne ju udal kolega z baletného súboru. Nikdy sa ho na to priamo neopýtala, bála sa.
Mala však šťastie v nešťastí – pri Hlavnej pošte začala stretávať ďalšieho prepusteného, ktorému ani krstný list nepomohol – svojho budúceho manžela Martina Gregora, predtým Guttmanna. "Ja som vedela, že on je z činohry, aj sme tancovali v jednej inscenácii, kde hral, tak som ho poznala. A keď som ho videla, vždy som začala plakať. Lebo som si povedala, čo ja, ja som bola v divadle jednu sezónu, ale on celý život,“ povedala mi pani Magda v rozhovore, ktorý vznikol pod gesciou Divadelného ústavu v rámci projektu Oral history.
Martin Gregor okolo Hlavnej pošty chodieval za svojou vtedajšou priateľkou, významnou herečkou Máriou Bancíkovou. Pôvabná mladučká baletka ho však upútala, odprevádzal ju čoraz ďalej a častejšie a onedlho jej navrhol, aby sa zobrali, lebo spolu im to pôjde ľahšie. "Vždy som sa smiala – my sme miešané manželstvo, ja katolíčka, ty evanjelik. Ale boli sme braní ako Židia.“ Šťastní Gregorovci netušili, že sú len na začiatku trápenia. Na jeseň roku 1944 sa začala druhá vlna deportácií.
Pani Magda spomínala, že večer predtým, ako ich zobrali, boli u priateľov manželov Želenských: "Drahoš prišiel a hovoril: Deti, spite tu, ja mám taký zlý pocit, Nemci tu vystrájajú. Nechoďte domov, zostaňte tu. A Gregor povedal: Ale, nebude nič, lebo Švajčiari dali Hitlerovi nejaké peniaze a sľúbil, že už nebudú transporty. To on mal také dobré správy. Išli sme domov spať a ráno prišla jeho matka, lebo my sme bývali vlastne u jeho matky, a tá nám povedala: Deti, rýchle sa oblečte a choďte preč! V meste chodia nákladné autá a zastavujú pred každým domom, berú ľudí, berú! My sme vyskočili z postele, rýchlo na seba hodili veci, ešte sme ani neboli doobliekaní, už prišli dvaja takí Nemci. (…) Ja som tomu jednému ešte povedala: Tibi, Tibor sa volal, nechaj nás na pokoji… A on len: No, už vám nepomôžu výnimky.“ Povedala som mu to preto, lebo sme chodili do tej istej školy… Na dvore sme mali klzisko a oni mi tam šraubovali korčule a vlastne sa furt mali okolo mňa.
Závisť a zloba súdruhov
V spomienkových knihách (Môj komediant a Môj komediant a ja) Magda Gregorová opísala svoj pobyt v koncentračných táboroch aj dojemné stretnutie s manželom na konci vojny, ktorú obaja prežili. Opäť mali nádej, že bude lepšie – a opäť nebolo. Sotva sa zapojili do práce v obnovenom Slovenskom národnom divadle, znova ich oboch vyhodili. Tentoraz za tým boli súdruhovia – zo závisti, zloby. "Našťastie, Martin hneď mohol nastúpiť do rozhlasu. Tam bol senzačný riaditeľ, Jozef Vrabec sa volal. Ale ja som bola na ulici. Za ten čas, čo sme neboli v divadle, som však stále niečo robila – v Osvete (vtedy sa tak volali kultúrne domy) som dávala baletné hodiny, alebo som pripravovala nejakú choreografickú prácu.“
Magda Gregorová po vojne pôsobila ako tanečnica, herečka, choreografka v Dedinskom divadle, na Novej scéne aj inde. Všetky problémy, ktoré jej blízkych stretali, riešila s odvahou a nasadením. Neváhala kontaktovať obávaného ministra Bacílka, aby preskúmal, prečo bol Martin Gregor po vojne opäť vyhodený zo svojho milovaného Národného, nebála sa ozvať Gustávovi Husákovi, keď ju chceli vysťahovať z bytu. Začiatkom šesťdesiatych rokov nastúpila na Malú scénu SND a začala sa venovať umeleckej prevádzke divadla. Zo začiatku bola smutná, že sa musela vzdať umeleckej kariéry, postupne sa však v tejto práci našla.
Pamätníci hovoria, že bola prísna a energická, ja si ju však pamätám ako krehkú, láskavú a veľkorysú hostiteľku. Trápilo ju, že sa málo hovorí o jej mužovi a jeho hereckej generácii, že sa zabudlo, že to bol on, kto sa výrazne podieľal na založení Trnavského divadla. Cítila sa osamelá a túžila odísť za svojím milovaným Martinom. Napriek tomu sa často a pekne smiala. Už nikdy neprídem k pani Gregorovej a neprinesiem jej maďarské pajgle, ktoré jej tak chutili. Nepripijem sa z jej ružového vína, ako v ten horúci letný deň, keď sme sa zoznámili. Zbohom, pani Magda!
