Marián Kubeš, PCC, CMC
Už roky sa potvrdzuje, že spolupráca s koučom pomáha ľuďom dosahovať lepšie výsledky v tom, čo robia a ako žijú. Aj preto sa organizácie na celom svete zaujímajú o to, ako konkrétne v ich odvetví možno intenzívnejšie uplatniť premieňajúcu silu koučovacích rozhovorov. Riaditelia firiem od svojich manažérov a lídrov priam očakávajú, že budú nielen poznať, ale dokážu aj prakticky aplikovať základné princípy a postupy koučovania. Toto východisko im tak pri vedení ľudí umožní využívať koučovací prístup bez toho, aby sa museli stať profesionálnymi koučmi. Je to trend, ktorý postupne preniká aj do školského prostredia.
Kvalita rozhovorov prispieva ku kvalite výsledku
Kvalita komunikácie medzi ľuďmi vplýva aj na kvalitu dosiahnutých cieľov, ktoré si daná organizácia vytýčila. John Campbell[1] zdôrazňuje, že ak uznávame takéto významné miesto rozhovorov v rôznych typoch organizácií, potom je špecificky v školstve kvalita konverzácie veľmi dôležitá. Dotýka sa totiž rôznych druhov vzťahov: medzi vedením škôl a jednotlivými pedagógmi, vzťahov k zriaďovateľom, k rodičom, ale najmä k samotným študentom zo strany učiteľov. Dnes už existujú projekty, kde sa študenti učia navzájom koučovať a pedagógovia riešia koučovacím spôsobom najrôznejšie problémové situácie. Tento prístup sa následne prejavuje na kvalite plnenia základného poslania škôl – vzdelávať a formovať osobnosť mladého človeka.
Prvky a princípy koučingu však možno využívať v systéme školstva omnoho intenzívnejšie, ako sa to realizuje v súčasnosti. Na jeho skvalitnenie je potrebná schopnosť pedagógov rozlíšiť situácie, v ktorých je to vhodné a užitočné. A, samozrejme, ten, kto chce vyžívať koučovací prístup, musí mať rozvinuté potrebné zručnosti a postoje.
Koučing a koučovací prístup
Pripomeňme si, že pri klasickom koučovaní ide o rozhovor kouča a koučovaného takým spôsobom, ktorý pomáha koučovanému učiť sa a rásť vďaka prehĺbenému sebauvedomeniu a následnému preberaniu zodpovednosti. Kouč musí vedieť sústredene počúvať, klásť otázky, povzbudzovať k objavovaniu a vytvárať podpornú a psychologicky bezpečnú atmosféru. O rozhovor obyčajne požiada koučovaný (keď ide o životný koučing) alebo to urobí organizácia, ak ide o koučing v pracovnom prostredí. Kouč pritom spravidla v organizácii nepracuje (i keď pribúda čoraz viac interných koučov priamo v organizáciách) a medzi koučom a koučovaným nie je žiaden hierarchický vzťah.
Na rozdiel od klasického koučingu predstavuje koučovací prístup zámerné využívanie prvkov a princípov koučingu v rozhovoroch s inými bez toho, aby sme vstúpili do formálneho vzťahu kouč-koučovaný. Znamená to, že ak učiteľ (ale aj manažér, poradca, rodič, atď.) ovláda koučovacie postupy, môže mnohé rozhovory výrazne obohatiť v prospech žiaka. Využívanie koučovacieho prístupu má svoje špecifiká a výhody, ale aj úskalia.
V porovnaní s individuálnym koučingom prenikne využívanie koučovacieho prístupu ľahšie do celej organizácie. Neznamená to, že koučovací prístup je lepší než individuálny koučing. Ide o dve formy využívania silných prvkov tejto techniky rozhovoru a ideálna je ich kombinácia. Učiteľ môže pracovať s externým koučom a zároveň si rozvíjať zručnosti, vďaka ktorým sám dokáže v rôznych situáciách využívať koučovací prístup. Vhodné situácie vznikajú každý deň a ak sú využité, formačné pôsobenie je účinnejšie. To je azda najväčšia pridaná hodnota koučovacieho prístupu, vďaka ktorému sa postupne mení kultúra celého systému na koučovaciu kultúru. Vybudovať takúto kultúru je v súčasnosti métou mnohých organizácií na celom svete.
Ako pomáha koučovací prístup dosiahnuť cieľ efektívnejšie
Výchovné a vzdelávacie inštitúcie sledujú viacero cieľov. Niektoré sú presne merateľné (napr. klasifikačný systém), iné sa dotýkajú osobnosti mladého človeka, jeho charakteru, spôsobu uvažovania, osvojených hodnôt a priorít, sociálnej a emocionálnej inteligencie. Zvyčajne tie najlepšie preverí až život sám. Vo všetkých spomenutých oblastiach sa však koučovací prístup dá využiť ako účinný nástroj formácie, ktorý pomáha druhému človeku:
- zameriavať sa viac na budúcnosť než na skúmanie minulosti
- Ako by si to, čo si sa naučil, najlepšie využil pri ďalších projektoch?
- Čo z toho ti najviac pomáha byť takým, akým chceš byť?
- lepšie poznať a chápať seba samého
- Čo si si uvedomil, čo si pochopil, čo si objavil u seba samého?
- Čo potrebuješ viac rozvinúť? Ktorou oblasťou by si chcel začať?
- naučiť sa niečo nové
- Ak by si to zvládol, čo by sa zmenilo v tvojom živote?
- Čo všetko by si pre to mohol urobiť?
- preberať zodpovednosť za svoje konanie
- Ako teda budeš postupovať? Čo urobíš ako prvé?
- Nakoľko máš istotu, že s tým pohneš?
- dať do popredia samostatné uvažovanie a hľadanie riešení
- Ak by si bol odkázaný iba na seba, kde by si hľadal riešenie?
- Ako by si na to išiel najradšej ty?
- stimulovať kreativitu
- Ak by si nepozeral na obmedzenia, ako by si to urobil?
- Predstav si ideálny výsledok, ako by vyzeral?
Chcieť, vedieť a môcť
Chcieť, vedieť a môcť sú tri podmienky, aby niekto vedel pružne vo svojom rozhovore aplikovať koučovací prístup. Pozrime sa na každú z nich bližšie.
Chcieť. Sloveso chcieť hovorí o individuálnom nastavení pedagóga a zároveň dáva odpoveď na otázku, prečo by vôbec mal koučovací prístup používať. Je to hlavne nastavenie jeho mysle, vďaka čomu dokáže vytvárať vhodné podmienky a rozpoznávať situácie, v ktorých má druhý človek príležitosť sám objavovať to, čo potrebuje pre svoj rast a súčasne aj preberať zodpovednosť za realizáciu objaveného. Osvojenie si takého nastavenia je zároveň prácou na vlastnej identite, ktorá sa mení a rozširuje (stávam sa učiteľom-koučom). Zároveň sa učiteľovi upevňujú aj viaceré presvedčenia, napríklad o tom, že druhý človek:
- má potrebné schopnosti a zdroje, ktoré mu pomôžu rásť,
- dosiahne väčšie stotožnenie sa s riešením, ak ho objaví sám,
- učí sa lepšie a je ochotný skúmať svoje vnútro, ak sa cíti bezpečne,
- vníma ako dôležité nielen to, o čom s ním hovorím, ale najmä to, že ho prijímam takého, aký je.
Vedieť. V slove vedieť sú zahrnuté zručnosti, ktoré sú potrebné na používanie koučovacieho prístupu v rozhovoroch. Niektoré získavame a prirodzene rozvíjame v rôznych situáciách, iné sú špecifické pre koučing a treba ich získať výcvikom. Medzi najdôležitejšie patrí:
- kladenie otázok podporujúcich „aha“ moment na strane učiaceho sa,
- schopnosť načúvať vlastnej intuícii,
- aktívne a reflektujúce počúvanie druhého človeka,
- schopnosť rekapitulácie, parafrázovania a zhrnutia podstatného,
- úplná, koncentrovaná prítomnosť na druhého človeka v danom okamihu,
- nehodnotiaci prístup, podporujúci rast a dávajúci podporu,
- vytváranie dôvery a psychologicky bezpečného prostredia.
Ak si tieto a ďalšie zručnosti osvojíme, nič nám nebráni využívať ich aj v bežných rozhovoroch. Tento prístup ocenia najmä rodičia pri hľadaní efektívnych spôsobov ako hovoriť so svojimi deťmi v rôznych etapách ich vývoja.
Môcť. Sloveso môcť zdôrazňuje skutočnosť, že musíme zvažovať vhodnosť situácie, kedy môžeme použiť koučovací prístup. Existujú totiž situácie, v ktorých to nie je potrebné, ba ani vhodné, pretože tam je účinnejšia iná metóda interakcie. Napríklad vtedy, keď potrebujeme odovzdať základné a nevyhnutné informácie, bez ktorých by druhý človek nedokázal hľadať vlastné riešenia a preberať za ne zodpovednosť. Všetci sa pravidelne ocitáme v situáciách, keď sa učíme nové veci, ktoré sme predtým neskúsili. Je lepšie nechať sa poučiť ako spoznávať komplikované a drahé zariadenie metódou pokus-omyl.
V urgentných situáciách pravdepodobne nebudeme klásť koučovacie otázky, ale vydáme pokyn, čo majú ostatní robiť. Žiaľ, dnešná doba robí takmer z každej situácie situáciu urgentnú. Aj v tomto zmysle potrebujeme „upraviť“ svoje nastavenia mysle na také, ktoré nám umožní dôslednejšie rozlišovať medzi urgentnosťou a dôležitosťou.
Koučovací prístup v praxi
Jestvuje mnoho situácií, ktoré vyžadujú jasné usmernenie zvonku. Vo vzdelávacích systémoch prevláda spôsob priameho odovzdávania potrebných vedomostí a usmernení: ten, kto vie, odovzdáva poznatky tomu, kto si ich potrebuje osvojiť predpísaným spôsobom. Je to veľmi účinná metóda, pri ktorej je učiteľ prevažne v roli mentora. V systéme rozvoja človeka má spomínaný model nezastupiteľné miesto.
Pre koučing je charakteristická jeho nedirektívnosť. To znamená, že učiteľ v roli kouča iniciuje možnosti ďalšieho rastu študenta zvnútra. Pohybom na tomto pomyslenom kontinuu medzi mentoringom a koučingom sa menia aj formy a metódy rozhovoru a hlavne sa mení pozícia toho, kto preberá zodpovednosť, kto hľadá riešenia a objavuje možnosti. Hoci koučing a mentoring majú aj viaceré spoločné znaky, dôraz na to, odkiaľ pochádza „expertíza“ (zvonku či zvnútra) je najsilnejší rozlišovací znak medzi nimi.
K zvládnutiu rozmanitých životných situácií potrebujeme mentoring aj koučovací prístup. Ak si učenie predstavíme ako pohyb po spomenutom kontinuu, tak na jeho začiatku je žiak/študent tým, kto potrebuje dostať všetky informácie, podrobný návod. Zodpovednosť za jeho učenie preberá vo veľkej miere pedagóg. V druhej polovici kontinua je už žiak/študent omnoho samostatnejší, nemusíme kontrolovať každý jeho krok, ba aj spôsoby prekonávania prekážok najlepšie objavuje on sám. Ak sa v tejto fáze uchýlime k radám, väčšinou zistíme, že nefungujú. Kedy sa situácia vhodná na mentoring zmení na situáciu vhodnú na koučovací prístup? Je to vtedy, keď pedagóg už nie je schopný poskytnúť viac odpovedí na ceste ďalšieho rastu, lebo odpovede vlastní samotný učiaci sa. Aj toto sa potrebuje učiteľ naučiť, najlepšie v špecifickom výcviku, ak chce využívať silu koučovacieho prístupu. Môžeme to ilustrovať na nasledujúcich príkladoch:
Adept autoškoly už zvláda aj samostatnú jazdu v cestnej premávke. Pri poslednej jazde, hoci ho k tomu inštruktor opakovane vyzýval, nepredišiel pomalé vozidlo pred ním, hoci mu to situácia v premávke bezpečne umožňovala. Ako mu inštruktor dokáže čo najlepšie zvládnuť túto ťažkosť?
Študent, po sérii slabých výsledkov, odovzdal veľmi dobre vypracovaný projekt. Ako môže pedagóg posilniť študentovo sebapoznanie a uvedomenie silných stránok, ktoré v sebe má?
Určite cítite, že v oboch situáciách by prístup mentora nebol veľmi užitočný, ak chceme, aby sa druhý človek učil („nabudúce musíš zvládnuť predbiehanie lepšie, nebudeš sa predsa donekonečna vliecť za pomalým autom“, „teraz sa mi to páči, konečne si sa posnažil“). Lepší bude menej direktívny koučovací prístup, ktorý na hľadanie odpovede zaangažuje samotného učiaceho sa („čo sa dialo, keď si váhal s tým predbiehaním?“, „vďaka čomu si to teraz urobil tak dobre?“).
V oboch vyššie uvedených situáciách by konverzácia mohla pokračovať ďalej, ale možno by ani nemusela. Už hľadanie odpovede na túto jedinú otázku posúva „učiaceho sa“ do módu objavovania vlastných odpovedí. Konverzácie, v ktorých využívame koučovací prístup, môžu byť celkom krátke a vznikajú každodenne, často nečakane. Našou úlohou je rozpoznať ich, preladiť svoju myseľ a správne zareagovať. A to si vyžaduje určitú zručnosť.
Neustále sa pohybujeme na kontinuu
V školskom prostredí sa neustále pohybujeme na kontinuu medzi mentoringom a koučingom. Pri otázke, ktorý prístup má pedagóg použiť, by sa mal riadiť vedomím, ktorý z nich bude v danej chvíli a situácii najväčšou hodnotou pre druhého človeka. Pri zvažovaní potrebuje vnímať schopnosť študenta urobiť rozhodnutia a prevziať za ne zodpovednosť. Vo svete biznisu sa už dlho využíva koncept situačného vedenia ľudí, ktorý práve toto vystihuje. Určite nemôže zodpovednosť prebrať pracovník, ktorý je na začiatku a iba sa zaúča. Ako vyzerá také kontinuum v škole? Študent si najprv osvojuje elementárne zručnosti: učí sa zbierať dáta, robiť výpočty, písať si poznámky, zadeliť si čas na štúdium a iné činnosti. Na všetko existujú osvedčené postupy, a preto je najúčinnejšie osvojiť si to, čo je vyskúšané. Keď si však má študent zvoliť tému práce, uhol pohľadu a šírku záberu, potrebuje mentora, ktorý zreálni jeho ambície. Koučovací prístup bude prítomný vo fázach, kde je želateľné, aby študent prevzal zodpovednosť za to, čo napíše, dodržal termíny a prekonal prekážky, na ktoré narazí. Niektoré štúdie hovoria, že dynamika vzťahu študent – školiteľ v preberaní zodpovednosti za rozhodnutia sa dramaticky mení od fáz mentoringu (20% učiaci sa, 80% mentor) po koučovací štýl (80% učiaci sa a 20% učiteľ-kouč).
Avšak ani žiak s dobrým projektom, ani adept autoškoly (z príkladov vyššie) nie sú na začiatku. Sú schopní obzrieť sa a skúmať vo svojom vnútri, čo sa vlastne udialo. Do vlastného vnútra dokážu preniknúť iba oni. To nedokáže ani učiteľ, ani kouč, ani nikto iný. Oni mu však vedia položiť dobrú otázku, ktorá spustí jeho hľadanie a objavovanie.
Kde všade sa dá koučovací prístup využiť
Doteraz sme v príkladoch hovorili hlavne o vzťahu pedagóga a žiaka. Ten sa realizuje v dvoch rovinách: v rovine rozvoja vedomostí a zručností a v rovine formovania osobnosti. V prostredí školy však prichádzajú do úvahy ďalšie situácie, v ktorých sa dá koučovací prístup využiť.
Pedagógovia navzájom. Napriek tomu, že v školstve už pôsobia externí, ba dokonca aj interní kouči, veľký priestor zostáva aj naďalej pre samotných pedagógov, aby využívali koučovací prístup pri riešení každodenných úloh. Môže ísť o koncepčné diskusie, riešenie neštandardných situácií, hľadanie inovatívnych postupov a podobne. Koučovacie otázky stimulujú kreativitu a ľudia sú motivovaní, ak môžu prispieť. Koučovací prístup sa dá uplatniť nielen pri individuálnych, ale aj pri skupinových diskusiách. Vyžaduje však náročnejšiu prípravu od toho, kto chce skupinovú diskusiu viesť koučovacím spôsobom. Efekt na celý tím však býva veľmi pozitívny. Zúčastnení sa cítia spolutvorcami riešenia, prejavujú väčšiu zaangažovanosť na jeho implementácii a synergia tímu prináša lepšie výsledky, ako keď sa uplatňuje direktívne riadenie.
Pedagógovia a rodičia. Sem by sme mohli zahrnúť širšie prostredie tej ktorej školy. Učitelia musia riešiť s rodičmi množstvo rôznorodých úloh. Koučovací prístup pomôže rodičom a učiteľom vzájomne si lepšie rozumieť, dôverovať si, zosúladiť hodnoty školy a očakávania rodičov. Vďaka schopnosti používať koučovací prístup dokáže pedagóg zreálniť očakávania rodičov na dieťa, pomôcť im pri voľbe povolania a pri mnohých ďalších témach, ktoré sú pre rozhovory rodičov a učiteľov typické.
Ťažkosti, ktoré treba prekonať
Každý učiteľ má svoju zodpovednosť za dosiahnutie cieľov konkrétneho typu školy. Pocit zodpovednosti ho prirodzene vedie k snahe kontrolovať situáciu do takej miery, aby nič nepredvídateľné nenarušilo cestu k cieľu. To môže byť prekážkou vo využívaní koučovacieho prístupu. Keď sa preladíme do koučovacieho módu, akoby sme sa vzdávali autority, ktorá vyplýva z našej pozície. Dať otázku a počúvať znamená vyvolať situáciu, v ktorej nevieme, čo bude nasledovať. Druhý človek môže odhaliť veci, na ktoré nie sme pripravení. Tým, že počúvame, dávame druhej strane možnosť „kontrolovať“ situáciu.
Keďže situácie sa rýchlo menia, v spoločnosti narastá čoraz vyšší nárok na flexibilitu využívania rozmanitých štýlov. V istej chvíli treba byť viac mentor a menej kouč, ale vzápätí treba byť viac koučom a menej mentorom, lebo sa situácia zmenila (hovorím už s iným človekom). Najlepším spôsobom ako túto flexibilitu dosiahnuť je absolvovať kvalitný výcvik koučingu a potom neustále svoje zručnosti zdokonaľovať.
Záver
Skúsenosť ukazuje, že mnoho pedagógov a vychovávateľov už dlho používa niektoré z vyššie uvedených prvkov a princípov bez toho, aby to nazývali koučingom. Priviedol ich k tomu cit, láska k povolaniu a k človeku, ktorého formujú, chuť odovzdať mu čo najlepšie to, čo potrebuje. Väčšina princípov totiž vychádza zo zdravého rozumu a súčasná psychológia a neuroveda iba potvrdzujú, čo intuitívne vieme. To je prísľubom, že intenzívnejšie využívanie koučovacieho prístupu môže zohrať dôležitú úlohu pri transformácii aj nášho školstva.
Koučing aj koučovací prístup si postupne nachádzajú cestu v systéme výchovy a vzdelávania, ktorý ponúka obrovský priestor vo všetkých typoch vzdelávacích a výchovných inštitúcií. Čoraz viac sa stávame svedkami prvých pokusov a odvážnych vykročení pedagógov i učiacich sa mladých ľudí týmto smerom. Nedeje sa to v školskom prostredí s takou dravosťou, s akou siahol pred rokmi po koučingu biznis. Avšak spomínaný postupný proces implementácie prináša isté výhody v existencii mnohých odskúšaných postupov v iných oblastiach. Nezanedbateľnou skutočnosťou podporujúcou koučing a koučovací prístup je aj veľký počet kvalifikovaných a skúsených koučov, ktorí sú ochotní pracovať aj v tomto segmente. Čo je však v súčasnosti silno potešujúce, je skutočnosť neustáleho vzniku nových inštitúcií špecializujúcich sa na výcvik koučovacích zručností. A určite silným signálom na ceste ku koučingu a koučovaciemu prístupu v školstve je iniciatíva viacerých škôl, ktoré chcú pripraviť svojich vlastných pedagógov na túto činnosť a službu.
[1] Campbell, J.: Coaching in Schools. In: Christian van Nieuwerburgh (Ed.): Coaching in Professional Contexts. Sage, London, 2016.
