Ako zlepšiť environmentálnu politiku na Slovensku

Obsah:

1. Treba zlepšiť environmentálnu politiku na Slovensku

2. Nestrašiť rádioaktívnym odpadom (kauza: zákaz dovozu rádioaktívneho odpadu na zhodnotenie)

3. Nezaťažovať zbytočnou administratívou (kauza: EIA)

4. Dôsledne kontrolovať podozrivé subjekty (kauza: RECYKLOGROUP)

5. Robiť osvetu o nakladaní s rádioaktívnym odpadom

6. Prestať snívať sny o nespaľovaní odpadu (kauza: energetické využitie odpadov)

7. Nestavať Potemkinove dediny (kauza: úprava odpadov pred skládkovaním)

8. Nespúšťať podobné veľkolepé projekty ako je zálohovanie

1. Treba zlepšiť environmentálnu politiku na Slovensku

1. mája 2023 | V tejto sérii poznámok chcem písať viac o tom, čo považujem v enviropolitike na Slovensku za nesprávne a ako by sa to malo podľa mňa zmeniť.

Jedným z jej hlavných problémov je to, že ju desaťročia vykonávajú úradníci, ktorých je na niektoré úlohy málo, a/alebo sú slabo zaplatení, a/alebo nemôžu pracovať efektívne.

Výsledkom toho Slovensko dlhoročne zlyháva v kontrole dodržiavania predpisov zo strany tých, ktorí využívajú zložky životného prostredia, a zároveň im nedokáže poskytnúť rýchle a efektívne služby pre to, aby mohli podnikať a chrániť životné prostredie.

V dôsledku toho tiež Slovensko nedokáže pripravovať envirolegislatívu kvalitne a včas, takže predpisy sa neustále menia, zvyšuje sa počet ich strán, plátajú sa diery a zahlcujú sa novými a často zbytočnými reguláciami.

Envirorezort nemá stabilných top manažérov, ktorí by dlhodobo udávali jasný trend bez ohľadu na volebný výsledok.

Lídri na ministerskom poste sa mnohokrát sústreďovali najmä na budovanie pomníkov slávy za populárne opatrenia, ktoré však životné prostredie zlepšujú málo a za príliš veľa peňazí.

K chybnému smeru výrazne prispieva aj to, že environmentálnej politiky sa zmocnili socialisti a populisti. Na Slovensku, ako aj v Európskej únii. Ich spektrum opatrení, ktoré poznajú, je veľmi úzke a známe: nové fondy, nové dane a nové regulácie.

Socialisti vytvorili z bezpochyby vážneho problému zmeny klímy strašiaka, proti ktorému sa má bojovať aj za cenu výrazného spomalenia rastu, konkurencieschopnosti, na úkor dôležitejších úloh vlád či iných oblastí životného prostredia.

Toto všetko treba zmeniť.

Nemajme však veľké oči: nepodarí sa to hneď, jednou zmenou volebného výsledku, ani jednou zmenou na mieste ministra. A už vôbec nie revolučným rozhodnutím ísť voliť opäť niekoho nového, kto ešte nebol pri moci.

Na otočenie kormidla enviropolitiky správnym smerom musí mať na Slovensku rozhodujúce slovo viac pravicových politikov a viac politikov, ktorých sa podarí presvedčiť o tom, že to kormidlo otočiť treba.

Myslím si, že aj pre enviropolitiku platí to, čo pre viaceré oblasti: Slovensko treba založiť znovu. Robiť ju profesionálne, bez populizmu, preháňania, predhadzovania sladkostí a bez vzbudzovania strachu a nenávisti.

2. Nestrašiť rádioaktívnym odpadom

2. mája 2023 | Slovensko našťastie neuvažuje o predčasnom vyradení jadrových elektrární, ale viacerí politici často vytvárajú strašiaka z rádioaktívneho odpadu.

Keď štátna akciovka JAVYS v roku 2021 pripravovala v Jaslovských Bohuniciach spustenie špičkovej technológie na spaľovanie rádioaktívneho odpadu, vďaka ktorej mohla získať významné zákazky z celého sveta, proti sa významne ozýval napríklad Martin Hojsík z Progresívneho Slovenska, ale aj Miro Kollár (dnes Demokrati).

Martin Hojsík ilustroval svoj odpor voči spaľovaniu zahraničného rádioaktívneho odpadu obrázkom, na ktorom sa sudy s rádioaktívnym odpadom povaľujú po poli.

Hoci ministerstvo životného prostredia v apríli 2021 povolilo JAVYS-u novú prevádzku, hneď vzápätí minister Ján Budaj (dnes Demokrati) urobil nepochopiteľný krok: presadil v koalícii zákaz dovozu zahraničného rádioaktívneho odpadu a vyhoreného jadrového paliva na jeho spracovanie.

Toto rozhodnutie považujem za veľmi nerozumné, pretože prevoz tohto paliva je pre životné prostredie aj zdravie obyvateľstva bezvýznamne rizikový (čo de facto potvrdilo aj samotné ministerstvo svojim povolením), technológia je podľa šéfa JAVYS-u bezpečná a high-tech, spracovávaný odpad je nízkoaktívny a po spracovaní by sa vrátil naspäť do krajiny svojho pôvodu.

Mnohí politici, žiaľ, ignorujú hodnotenie rizík a za riziko považujú už to, že sa začne využívať životné prostredie.

Pevne verím, že po voľbách sa podarí toto rozhodnutie opraviť. Treba však stáť nohami na zemi: nemusí to vyjsť hneď. Presvedčiť voličov, že Slovensko potrebuje mať v parlamente výrazne viac pravicových politikov, to je beh na dlhú trať.

Ľuďom treba dôraznejšie vysvetľovať, prečo im socializmus a zelený populizmus (ako jeho variant) ubližujú.

3. Nezaťažovať zbytočnou administratívou

3. mája 2023 | Ministerstvo nepripravilo metodiku, chýba nám usmernenie, vyhláška, novela zákona. To sú niektoré z najčastejších výhrad voči ministerstvu životného prostredia, ktoré veľa rokov počúvam od odpadárov.

Jeden z množstva príkladov. Ak chcete prevádzkovať mobilné zariadenie na drvenie stavebného odpadu a zhodnocovať ho len do objemu 50 000 t/rok, tak by ste podľa zákona o EIA nemuseli ísť ani do zisťovacieho konania, ani do povinného hodnotenia EIA.

Aj napriek tomu však musíte ísť do povinného hodnotenia, tzv. „veľkej EIA”. Taká je totiž prax úradov aj ministerstva. Prečo? Lebo mobilné zariadenie má v dokumentácii uvedenú maximálnu ročnú kapacitu viac než 100 000 t/rok.

Vy síce potrebujete zhodnotiť len pár stoviek či tisícov ton stavebného odpadu, ale aj tak musíte ísť do veľkej EIA, teda do finančne aj časovo veľmi nákladného procesu.

A čo na to ministerstvo? Ako veľakrát: nemá metodiku.

„V súčasnosti neexistuje metodika pre výpočet ročného množstva zhodnocovaného odpadu mobilným zariadením. Pre zaradenie navrhovanej činnosti podľa zákona sa preto vychádza z fondu pracovného času.”

Opäť raz jedno poleno pod nohami tých, ktorí chcú dodržiavať environmentálnu legislatívu.

Toto je, žiaľ, tradičný problém ministerstva: produkuje veľa PR aktivít pre verejnosť, ale vnútorný výkon moci často žalostne zlyháva.

Kvalitná enviropolitika nemôže spočívať v tlačovkách, na ktorých sa ministerstvo neustále chváli rozdávaním cudzích peňazí.

Reforma environmentálnej politiky musí začať tým, že ministerstvo bude dodávať kvalitný a rýchly servis pre všetkých, ktorých sa plnenie envirolegislatívy týka.

4. Dôsledne kontrolovať podozrivé subjekty

6. mája 2023 | Za jedno z veľkých zlyhaní envirorezortu pod vedením Jána Budaja považujem nepochopiteľnú nečinnosť ministerstva voči firme, ktorá flagrantne porušovala zákon a torpédovala tým dôležitý systém, ktorý má zabezpečovať, aby odpady vo farebných kontajneroch mal kto vyviezť a ekologicky zhodnotiť.

Pritom je to zo zákona povinnosťou ministerstva aj inšpekcie životného prostredia.

Táto firma (RECYKLOGROUP) získala prvýkrát autorizáciu na výkon organizácie zodpovednosti výrobcov v roku 2016 a už v roku 2018 jej ju ministerstvo odňalo, lebo si neplnila povinnosti v zmysle zákona o odpadoch.

Lenže firma si opäť požiadala o autorizáciu, keďže to zákon nevylučoval, a opäť ju dostala.

A už zakrátko sa opäť začali objavovať silné podozrenia, že obchádza zákon a vyhýba sa uhrádzaniu faktúr za odvoz a ďalšie nakladanie s odpadom.

Ministerstvo vedelo veľmi dlho, že táto organizácia neplní ciele zberu odpadov. Prvýkrát o tom envirorezort informoval už v apríli 2021 (viac som sa problematike venoval napr. tu: https://bit.ly/3LBRlkk). Štátny tajomník Juraj Smatana nedávno pre RTVS dokonca uviedol, že firma si neplnila ciele zberu odpadov opakovane.

Budajov rezort mohol mať silnejšiu kontrolu nad činnosťou organizácie, ak by nominoval svojich zástupcov do kontrolných orgánov týchto organizácií tak, ako mu to ukladá zákon. Nikoho však nenominoval. Tvrdí, že na to nemá ľudí.

Ale aj tak. Vedenie MŽP by muselo mať upchaté všetky informačné kanály, aby sa mu nedostávali sťažnosti obcí a najmä zvozových spoločností na to, že im dotyčná firma neuhrádza faktúry za objednané služby. Na organizáciu bol vlani v lete podaný aj podnet inšpekcii na kontrolu, ale tá prebieha až v súčasnosti. Inšpekcia tvrdí, že nemá dostatok ľudí.

Nepochopiteľné je, že k rozhodnutiu o odobratí autorizácie pristúpil odbor odpadového hospodárstva až o rok a pol (!) neskôr, v novembri minulého roku, a ďalších 5 mesiacov trvalo, než sa rozhodnutie stalo právoplatným.

V tomto prípade sa ťažko hľadá iné vysvetlenie pre konanie ministerstva pod vedením Jána Budaja, než je neschopnosť splniť si svoju základnú úlohu, či - dúfajme, že nie - nejaká forma motivácie k pomalšiemu konaniu.

V reforme enviropolitiky potrebuje Slovensko ako jedno z prvých opatrení zabezpečiť, aby fungovali jeho kontrolné orgány.

Potrebuje dostať do envirorezortu manažérsku a odbornú kvalitu. V preklade: viac kvalitných a dobre ohodnotených úradníkov.

Ján Budaj bol ďalším z radu ministrov, ktorý to zjavne ignoroval.

5. Robiť osvetu o nakladaní s rádioaktívnym odpadom

8. mája 2023 | Nielen na Slovensku sa potýkame s problémom veľmi negatívneho vnímania témy rádioaktívneho odpadu, o ktorom písala Madison Hilly pred dvomi týždňami v New York Times (https://bit.ly/3LHo9sa).

Z jej názorového príspevku vyberám niekoľko viet:

„Progresívni zákonodarcovia spolu s environmentálnymi skupinami, ako sú Sierra Club a Rada na ochranu prírodných zdrojov, boli v minulosti proti jadrovej energii - často sa zameriavali na nebezpečenstvo, dlhú životnosť a požiadavky na skladovanie rádioaktívneho odpadu. … Nie je preto prekvapením, že mnohí Američania sa domnievajú, že jadrový odpad predstavuje obrovskú a desivú hrozbu. Po rozhovoroch s inžiniermi, odborníkmi na žiarenie a manažérmi odpadu som však zistila, že toto nepochopenie nás brzdí v prijatí výkonného, čistého zdroja energie, ktorý potrebujeme na riešenie klimatických zmien. Musíme prestať vnímať jadrový odpad ako nebezpečný problém a namiesto toho ho uznať ako bezpečný vedľajší produkt bezuhlíkovej energie.”

Madison ďalej uvádza:

Zväzky trubíc vyhoretého jadrového paliva sa ochladzujú v bazéne s vodou ďalších približne päť až desať rokov. Potom sa uložia do oceľových a betónových kontajnerov na uskladnenie v elektrárni. Tieto sudy sú navrhnuté tak, aby vydržali 100 rokov a vydržali takmer všetko - hurikány, silné záplavy, extrémne teploty, dokonca aj raketové útoky.

Doteraz nikde nedošlo k žiadnemu úmrtiu, zraneniu alebo vážnemu úniku jadrového odpadu z jadrových sudov do životného prostredia. Odpad sa dá preniesť do iného suda, čím sa skladovanie predĺži o jedno storočie.

Ale čo vyhorené jadrové palivo - nie je rádioaktívne stovky tisíc rokov? Radiačné žiarenie funguje tak, že najrádioaktívnejšie produkty sú najkratšie žijúce a tie, ktoré vydržia dlho, sú oveľa menej nebezpečné. Približne 40 rokov po tom, ako sa palivo stane odpadom, klesne tepelná a rádioaktívna aktivita peliet o viac ako 99 percent. Po približne 500 rokoch by sa odpad musel rozložiť a vdýchnuť alebo prehltnúť, aby spôsobil významnú škodu.

Porovnajte to s inými nebezpečnými priemyselnými materiálmi, ktoré skladujeme menej bezpečnými spôsobmi a ktoré sa časom nestávajú menej toxickými. Vezmime si napríklad amoniak: Je vysoko toxický, korozívny, výbušný a náchylný na únik. Od roku 2010 boli hlásené stovky zranení súvisiacich s amoniakom a dokonca aj niekoľko smrteľných prípadov, pričom ročne naďalej vyrábame a prepravujeme milióny ton amoniaku potrubím, loďami a vlakmi na hnojivá a iné účely.

Podobný názor zastáva aj Toh Wee Khiang zo Singapuru, ktorý je popredným influencerom pre zelené témy na sociálnej sieti LinkedIn. Ten vo svojich príspevkoch, ktoré som vo februári republikoval do samostatného článku (https://bit.ly/44CHhQA), píše:

Blok plutónia môžete doslova držať v rukaviciach a nezomriete. … Plutónium najnebezpečnejšie pri vdýchnutí, ale ak sa prehltne z kontaminovaných potravín alebo vody, tak nepredstavuje pre človeka vážnu hrozbu, pretože žalúdok plutónium neabsorbuje ľahko, a tak sa z tela dostáva von výkalmi.

Riešením pre dlhodobý jadrový odpad je udržať ho mimo dosahu človeka po tisíce rokov. Osvedčeným spôsobom je jeho uskladnenie v uzavretých kontajneroch hlboko pod zemou v geologicky stabilných formáciách. Nejde o neoverenú raketovú vedu, ale o veľmi dobre realizovateľné technické riešenie, ktoré vybudovalo Fínsko.

A do tretice, World Nuclear Association informuje o problematike rádioaktívneho odpadu v rozsiahlom texte, v ktorom vysvetľuje desať najväčších mýtov o jadrovom odpade. Z textu som vybral najpodstatnejšie časti začiatkom apríla (https://bit.ly/3NMmYu0).

V reforme environmentálnej politiky sa Slovensko potrebuje obrátiť chrbtom zelenému populizmu. Envirorezort musí vecne a dôsledne vysvetľovať environmentálne témy.

6. Prestať snívať sny o nespaľovaní odpadu

Minulý týždeň som bol na konferencii na Morave. Vystúpil na nej šéf odpadového odboru z českého envirorezortu Jan Maršák a znovu zopakoval dlhoročný postoj českého ministerstva životného prostredia: Česko potrebuje nové spaľovne.

Pred desaťročiami si to uvedomili aj environmentálne vyspelé krajiny Západnej Európy a vytvorili podmienky pre vybudovanie siete zariadení, v ktorých energeticky zhodnocujú odpady.

Prečo? Lebo je to najdôležitejší a environmentálne priaznivý spôsob, akým odkloniť väčšinu odpadu skládkovania. V modernej Európe sa vďaka spaľovniam skládkuje už len minimálne.

Žiaľ, slovenské ministerstvo pod vedením Jána Budaja tvrdošijne odmietalo výstavbu nových zariadení a v návrhu programu odpadového hospodárstva do roku 2025 sa dokonca rozhodlo zámerne ignorovať potrebu výstavby nových zariadení na energetické využitie odpadov (ZEVO). Napokon sa tam zmienka o nových ZEVO dostala, ale až po hromade výhrad v pripomienkovom konaní od rôznych subjektov a tiež po stanovisku SASKY s mojim prispením.

Budajovo ministerstvo však aj napriek tomu naďalej prezentovalo záujem energeticky zhodnocovať odpad iba v existujúcich zariadeniach, vrátane cementární, a chcelo zakázať ich dovoz zo zahraničia. Európska legislatíva to však neumožňuje.

Súčasné kapacity, teda dve spaľovne v Bratislave a Košiciach a niekoľko cementární a jných zariadení na spoluspaľovanie, jednoznačne nepostačujú na odklon od skládkovania. Slovensko bude mať čoskoro obrovský problém vo vzťahu k požiadavkám EÚ, lebo skládkujeme približne 40 % komunálneho odpadu a o dvanásť rokov by to malo byť najviac 25 %. Kam upraceme odhadom do pol milióna ton odpadov ročne?

Ján Budaj sa rozhodol, že Slovensko sa - na rozdiel od Česka - vrhne na budovanie zariadení na úpravu odpadov pred skládkovaním. Žiaľ, to je opäť krok s vysokým potenciálom, že Slovensko postaví Potemkinove dediny za desiatky miliónov eur a s papierovým predstieraním finálneho zhodnotenia.

V energetickom zhodnocovaní odpadov premrhalo Budajovo ministerstvo tri roky, počas ktorých vedenie rezortu snívalo o tom, čo je technicky celkom vylúčené: teda, že budeme zhodnocovať všetok predupravený odpad v cementárňach.

Snívalo o tom aj napriek tomu, že niekoľko odborných štúdií v tom čase konštatovalo, že nové kapacity nám chýbajú.

Slovensko potrebuje spaľovne. Potrebuje vytvoriť podmienky pre rýchlejšie environmentálne povoľovanie stavieb pri zachovaní všetkých striktných pravidiel EÚ a dohovorov o účasti verejnosti.

Slovensko by malo zvážiť podporu výstavby týchto zariadení s účasťou samospráv, štátnych teplární, aj už vyberaných verejných zdrojov.

Slovensko sa musí vrhnúť do osvety a vysvetľovať verejnosti dôslednosť predpisov, vďaka ktorým sú tieto zariadenia environmentálne priaznivé.

- - -

Foto: Spaľovanie odpadu v ZEVO, autor: RK

7. Úprava odpadov pred skládkovaním

5. júna 2023 | Od budúceho roku bude musieť zmesový komunálny odpad prejsť pred uložením na skládku úpravou. To znamená, že ho bude treba rozdeliť na dve frakcie: ťažkú, tvorenú najmä „mokrým” bioodpadom, a ľahkú, ktorú tvoria najmä „suché” obaly.

Vzniknú z toho dve kopy, podobné tým na fotke.

Prvú kopu, teda bioodpad, by mali odpadové spoločnosti najprv preložiť na dočasné miesto, kde „vyschne” (biologicky sa stabilizuje a trochu zmenší objem) a potom môže ísť na skládku. Ministerstvo pod vedením pána Budaja však zároveň celkom nelogicky zaviedlo aj povinné triedenie bioodpadu v domácnostiach, takže odpadové firmy budú triediť zo zmesového odpadu bioodpad, ktorého tam bude čoraz menej. Je to ekonomický nezmysel. Navyše takýto odpad, aj vo zvyškových množstvách, ktoré tam zostanú, bude stačiť preklasifikovať na nevhodný kompost a môže ísť hneď na skládku.

A ľahká frakcia, teda prevažne obaly? Ministerstvo chcelo, aby sa z nich vyrábalo alternatívne palivo pre cementárne. To by mohlo aspoň čiastočne fungovať (ak odmyslíme neekologické prepravné vzdialenosti), lenže za cenu, ktorá by sa vyrovnala zahraničnému palivu - čo by viedlo k rapídnemu nárastu poplatkov pre občanov za komunálny odpad. A to samosprávy, prirodzene, nechcú. Takže odpad budeme vykazovať ako „iný odpad” a môže ísť tiež na skládku.

Výsledkom predpisov, ktoré presadil pán Budaj, je to, že odpadové spoločnosti musia kupovať zariadenia za milióny eur a spotrebovávať veľa energie na roztriedenie zmesového komunálneho odpadu na dve frakcie, ktoré následne aj tak skončia spolu na skládke.

Je mi ľúto, že pán Budaj sa obklopil neprofesionálnymi poradcami. Zostane za ním veľká Potemkinova dedina, ktorá predstiera odkláňanie odpadu od skládkovania. Drahé a neekologické riešenie, hoci európske výkazníctvo tým zrejme dáme do poriadku.

A aké by bolo lacnejšie a ekologické? Zreformovať zákon o EIA, spružniť povoľovacie procesy, viesť osvetu na verejnosti a nájsť spôsob, akým podporiť teplárne (a iných investorov) v transformácii energetiky, s využitím moderných, ekologických spaľovní odpadov.

8. Nespúšťať ďalšie "veľkolepé" projekty ako je zálohovanie

Možno si podaktorí pamätáte, že v júni 2021 vtedajší minister životného prostredia Ján Budaj navštívil priehradu Ružín, ktorá bola plná naplavených odpadov po zrážkach.

Keďže ministerstvo pripravovalo spustenie zálohovania nápojových obalov, tak pri tej príležitosti dal Ján Budaj verejný prísľub, že do roka nebude v Ružíne ani jedna plastová fľaša. (https://bit.ly/451OFoh, https://bit.ly/3QHCWa6)

Výsledok po dvoch rokoch? Ružín je po daždi opäť zaplavený a plný aj plastových fliaš. Reportáž košického portálu konštatuje, že systém zálohovania veľmi nepomohol (https://bit.ly/3DPWkKr). Na screenshote z reportáže som farebne vyznačil výskyt plastových fliaš.

To samozrejme nie je dôkaz toho, že zálohovanie nápojových obalov vôbec nefunguje. Zálohovanie preukázateľne prináša zvýšenie zberu PET fliaš aj plechoviek tak, ako sa očakávalo.

Myslím si však, že pri každom rozhodnutí zaviesť novú reguláciu treba dvakrát merať a raz strihať.

Dôvody, pre ktoré sme na Slovensku nemali zaviesť zálohovanie, som podrobne vysvetľoval v článku v roku 2019 (https://bit.ly/3Os7yKh) a tie stále platia.

Ružín napokon odhalil to, čo sa dalo očakávať.

Po prvé, že plastových fliaš je v prírode pohodených zrejme menej, ale zálohovanie ten problém úplne nevyriešilo.

Po druhé, že v prírode sa nachádza oveľa viac iného odpadu, ktorému treba venovať pozornosť prioritne. Plastové fľaše totiž tvoria nepatrný zlomok z objemu odpadu, ktorý na Slovensku vzniká.

A po tretie, že populistické vyhlásenie je síce pre politika a voličov príjemné, ale tým jeho význam končí.

Ján Budaj svoj sľub nesplnil. Poďme robiť na Slovensku rozumnú environmentálnu politiku.